Včera v noci mi manžel povedal, že možno zostaneme na Slovensku dlhšie. Mesiace vedieme rodinné diskusie o tom, či nie je najvyšší čas odsťahovať sa z tejto krajiny. On sa chce presunúť za hospodárskym rastom smerom do Ázie a mňa opantala blbá nálada. Gradovala s termínom blížiacich sa volieb a prejavmi malosti tohoto národa.

Voľby prežívam zakliata v schizofrénii svojho ja – jedno spravodajské kriticky hodnotí a druhé občianske netrpezlivo čaká a hľadá odpoveď na otázku, či tu bude lepšie. V hĺbke duše zostanem spravodajca – voľby sú pre mňa a mojich kolegov žatvou. Vždy ma bavilo ich robiť, vždy ma bavilo aj voliť. Tento rok som voľby spravodajsky odignorovala. Chlieb a hry som už zažila na vlastnej koži zo spravodajskej réžie aj z uzavretých stretnutí politických grémií v minulosti, nepociťovala som potrebu to absolvovať znova ako divák. Navyše,  vedela som koho budem voliť. Zapla som si správy až včera. Čakala som na prvé predbežné výsledky a frflala na kolegov, ktorí viac hovorili o chlebíčkoch  ako o kvalitách budúcich manažérov štátu. Nepadlo ani slovo o tom kto s kým a ako sa chopí tejto neuveriteľne náročnej úlohy v zložitých časoch. Zato  som sa dozvedela, v ktorej politickej centrále majú vlašský  šalát ,  veľkú vrátnicu a malý dvor , ale aj to, ktorí politici hrali futbal, strihali trávnik, sedeli pred kostolom alebo venčili psa.

Vstupy mi pripomenuli ako ľahko sa necháme my novinári zmanipulovať. Je pre nás dôležitejšie kde sedíme a ako nás pohostia, než to o čom sa taktizuje o poschodie vyššie. Asi na viac ešte nemáme. Politikom sme vytvorili včera varieté. Nevadí, čísla sledovanosti budú dobré, národ netrpezlivo čakal . Nuž a  niekedy nad ránom vyšlo slnko nad Slovenskom a bolo jasné, že sme sa spamätali. Ďakujem bratislavčanom a mladým, za to, že som sa dožila konca mečiarizmu a moje deti muftiho nebudú poznať. Ďakujem všetkým za to, že neodignorovali voľby a strany  šíriace národnostnú nenávisť  poslali do bažín a preMostili Hídom.  Máme krásnu nedeľu, mňa blbá nálada prešla, a vás ?