Novoročné predsavzatia nikdy neboli pre mňa to pravé orechové. Ambícií mám dosť počas celého roka a moje sny ma od útlého veku prenasledujú dôslednejšie ako vlastný tieň. Mne vlastný rituál, ktorý sa však každoročne opakuje na Silvestra je bizarnejší. Vždy si dobre poplačem. Cez slzy sa pozerám na silvestrovský ohňostroj, oslavy a štrnganie veselých tvárí. Na dušu sadne melanchólia, hlavou mi víria udalosti starého roka, radosti sa v mysli prekrývajú so sklamaniami.
Tento Silvester som o polnoci plakala od dojatia sama. So sektom v ruke som slzila za starým rokom, ktorý bol jeden z najnáročnejších v mojom živote. Aj som bola rada, že sa končí – znamenal pre mňa precitnutie na mnohých životných frontoch. Ku sklonku roka som si už pripadala ako v najťažšom leveli počítačovej hry, kde vám systém zadáva stále náročnejšie úlohy a vy máte stále menej síl i životov.
Ostatný rok som zistila veľa právd o sebe aj o živote, nohy sa mi podlamovali v súkromí i v práci. Pochopila som na čom mi najviac záleží, mnoho nelichotivých poznaní ma tlačilo k zemi. Ako hovorí moja koučka, rúcala sa mi stará identita.
Rúcali sa mi aj predstavy o televíznej práci. Kvalitnej roboty bolo stále menej, nároky klesali a vzťahy sa kazili. Čoraz častejšie sa stávalo, že keď som mala prehovoriť, radšej som mlčala, aby som nepotvrdzovala svoju povesť večne nespokojnej a konfliktnej. Prišla som, odmoderovala som reláciu vždy pripravená a najlepšie ako som vedela. Na vysielanie som sa však každý tretí týždeň tešila stále menej. V televízii bolo nastavené všetko tak, aby sme boli radi, že vôbec vysielame. Zabúdali sme na diváka, ospravedlňovali sa hosťom za zlé pomery. Aby som sa nadýchla kreatívnej energie a robila s ľuďmi, s ktorými môžem profesne rásť – začala som spolupracovať so zahraničím a cestovať, vzdelávať sa. Rástla som mimo hraníc a budovala som si firmu. Kým sa moje kolegyne slnili cez leto pri mori, ja som sedela na filmovej škole a študovala som s 20 ročnými študentami strihovú skladbu aj dokument.
Začala som viac trénovať manažérov, lebo televíza neplatila načas a ja som si istila cashflow. Nechcela som už vstupovať do debát na poradách, kde sa názory vydávali za kritiku. Stále som si hovorila, že nesmiem podliezať vlastnú latku a robiť musím tak, aby som sa za svoju prácu nehanbila. Nedocenila som fakt, že ak mlčím, iní povedia za mňa, čo si vlastne myslím.
Chcela som odísť, pretože to, čoho som sa stala súčasťou, mi už nedávalo zmysel. Zostala som a to bolo zbabelé. Koncoročné bulvárne titulky o vyhadzove bez vysvetlenia, ma zaboleli. Bolesť nasledovala etapa vytriezvenia. Po tomto roku už viem, že nikdy nehráme na istotu. Keď chce človek naplniť svoje sny, musí opustiť svoju komfortnú zónu a skamarátiť sa s rizikom. Po roku 2010 som sa snáď raz a navždy zmirerila s tým, že nemusím byť každého šálka kávy a vyhovieť väčšinovému vkusu je cesta do záhuby. Novinári chceli, aby som nadávala na pomery v STV. Ja som však vedela, že sťažovaním si a kritikou by som všetkých hodila do jedného vreca. Často ma v práci odbíjali dovetkom, že všade je to zlé. Ja som ich na oplátku presviedčala, že pomery sú také, aké si ich spravia ľudia. Poznanie, že svet nie je čierno-biely ako aj fakt, že v každom z nás je kus anjela i diabla, ma naučili chápať svojich nepriateľov a odpušťať sebe aj im. Bála som sa odísť a vzdať sa práce v dobe krízy, kedy ju iní strácajú. Navigoval ma strach rovnako ako možno ich. Strach je však zlý radca, veľké veci potrebujú odvahu. Pre mňa je práca poslaním a tak pokračujem vo svojej misii ďalej. V roku 2011 odvážnejšia a s nádejou, že divák si zaslúži vedieť viac. S vierou, že novinár má odkrývať pravdu, podeliť sa o poznanie a povzbudiť ľudí v tom, že sa oplatí vydať zo seba maximum. Veď každý z nás si môže vybrať žiť naplno a robiť všetko najlepšie ako sa len dá.
Nech sa vám sny plnia aj v roku 2011!
AV
